Späť

Najťažšie slovo: "Odpúšťam..."

Pridané: 3.4.2017 19:34:30

03 Apríl 2017

"Odpustiť neznamená zabudnúť, ale pamätať si inak. Necítiť pri spomienke toľko bolesti, hnevu, nenávisti. Nezatvárať pri tej spomienke oči. Vedieť, že sa z nej človek niečo naučil..." Prečítajte si rozhovor s Luciou Martinčekovou o odpúšťaní, vnútorných zraneniach, bolesti a o tom, ako odpusteniu uľahčiť cestu do nášho najhlbšieho vnútra.

Najťažšie slovo: "Odpúšťam..."

Lucia Martinčeková je doktorandkou na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity. Strata a to, ako sa s ňou dokážeme vyrovnať, boli ústrednou témou jej magisterského štúdia. No ešte dlhšie a intenzívnejšie sa venuje téme odpustenia. Luciine pozoruhodné študijné výsledky a usilovnosť jej priniesli uznanie a možnosť odbornej stáže na Univerzite vo Wisconsine-Madison, kde sa pod vedením profesora Roberta Enrighta (zakladateľ Medzinárodného inštitútu odpustenia - International Forgiveness Institute) venovala výskumu odpustenia v psychológii, špeciálne zameraného na odpustenie u rodičov po strate dieťaťa. Náš rozhovor sa preto nemohol ani odvíjať ináč, než od témy, ktorá svojou silou a významom zasahuje hlboko do života každého z nás. 

Téma umierania a smrti je u nás takmer neprítomná, no keď som čítala Vaše práce, uvedomila som si, že existuje téma, ktorej sa vyhýbame ešte viac a tou je odpúšťanie. Čo Vás viedlo k tomu, že ste sa jej začali profesionálne venovať?

Uvedomenie, aké má odpustenie pozitívne dôsledky, pre nás samých, ktorí odpúšťame. Ako veľmi nám samým dokážu neodpustené zranenia ubližovať. Väčšina z nás si so sebou nesie takéto zranenia, či už z detstva, z dospievania, alebo aktuálnych medziľudských vzťahov. Tiež ako niekedy vieme zraňovať my sami, aj keď nechceme. A preto potrebujeme odpustenie. Odpustenie je však častokrát nesprávne porozumené, a preto som chcela prispieť svojou troškou k „osvete" o ňom, výskumu a aplikovaniu do praxe.

Ak na túto tému hovoríte s ľuďmi, aké sú ich reakcie? Sú ochotní o tom hovoriť, alebo je to ich trinásta komnata, kde iní nemajú prístup?

Je to veľmi individuálne. Niekedy som prekvapená, ako téma odpustenia ľudí zaujme, inokedy mám pocit, že je to príliš „náročná téma". Myslím si, že každý si so sebou nejaké zranenie prinášame, nie vždy sa však chceme konfrontovať s bolesťou tohto zranenia. Preto niekedy o odpustení nechcú hovoriť práve tí ľudia, ktorí si so sebou prinášajú najväčšie zranenia. Niekedy si ľudia nesprávne myslia, že odpustenie nás „núti" zostať vo vzťahu s človekom, ktorý nám ubližuje, a preto o ňom ani nechcú počuť. Inokedy ľudia odpustenie spájajú iba s vierou či konkrétnym náboženstvom. Čo nie je pravda, lebo odpustenie síce vychádza z náboženstva a filozofie, ale venujeme sa mu ako psychologickému konštruktu, v ktorom bolo vykonaných už niekoľko výskumov, potvrdzujúcich jeho efektivitu na psychické i fyzické zdravie.

Prečo je táto téma taká ťažká? Veď už malé deti učíme povedať „prepáč" a odpustiť.

Myslím si, že ako ľudia máme prirodzenú tendenciu vyhýbať sa bolesti a utrpeniu. A odpustenie ide ruka v ruke s utrpením. Samozrejme to závisí od hĺbky zranenia, ale vždy je pri zranení prítomná nejaká bolesť, či už v podobe smútku, sklamania alebo hnevu. Často sa s bolesťou nechceme konfrontovať, povieme ,,to už je za mnou", ,,to už neriešim, bolo to dávno" a niekedy sme prekvapení, ako nevyriešené veci vedia vyplávať na povrch aj po rokoch. V detstve nás učia, že keď sa s niekým pohneváme, máme povedať prepáč a ,,odpustiť", čiže čím skôr urovnať vzťah. Nikto sa nás však už ďalej nepýta, či v nás nezostalo nejaké neodpustené zranenie. Neučia nás, ako odpustiť v prípade, že sa druhý neospravedlní, alebo v prípade, kedy nie je dobré, aby sme s druhým vzťah urovnali.

Čo v skutočnosti znamená odpustiť? Čo je odpustenie?

Odpustenie je proces, je to postupné vzdanie sa bolesti zo zranenia, ktorá sa môže prejavovať hnevom, smútkom, frustráciou, sklamaním, vyhýbaním sa druhému, opakovanými myšlienkami na zranenie, podráždenosťou, atď. a nahradenie týchto bolestivých emócií, myšlienok a správania súcitom, empatiou voči tomu kto nás zranil (to môžeme byť aj my sami), zhovievavosťou, niekedy aj láskou. Odpustenie nás nezbavuje zranenia ako takého, nevymaže spomienku. To, čo sa stalo, bolo a aj vždy zostane nesprávne. Môže nám ale pomôcť zmierniť to, čo zranenie spôsobilo v našich životoch – či už sú to spomínané bolestivé myšlienky, emócie, ktoré nás oberajú o energiu, alebo dôsledky na naše vzťahy či zdravie.

Kedy, alebo ako vieme skutočne odpustiť? A prečo to niekedy nevieme?

Odpustiť niekedy nevieme preto, že sa nám druhý neospravedlní, čakáme, že urobí prvý krok, že sa zmení. Inokedy si môžeme myslieť, že odpustenie je prejavom slabosti. Bojíme sa opätovného zranenia. Alebo si povieme, ,,on (ona) mne ublížil (ublížila), prečo by som mal byť ja ten, čo odpúšťa?" Odpustenie je však v skutočnosti prejavom sily, niekedy až hrdinstva. Často prvou motiváciou k odpusteniu je, že ho robíme pre seba.

Je v poriadku odpustiť, aj keď druhá strana neprejavila záujem ospravedlniť sa, či ľútosť?

Určite. Zvlášť v tomto prípade je to dobré pre nás. Ak neodpustíme, ubližujeme tým hlavne sebe. Ak čakáme na ospravedlnenie druhého, dávame príliš veľa rozhodovacej právomoci o tom, ako sa cítime my, do rúk druhému človeku. Ak sa druhý neospravedlní a neprizná si chybu, je to bolestivé, ale my ho k tomu nijako nedonútime. To, ako na to budeme reagovať, je však iba na nás. Avšak, nie vždy je dobré sa s druhým človekom zmieriť. Pokiaľ vieme, že druhý nás opakovane zraňuje a svoje správanie nemení, nemusí byť vhodné sa zmieriť, teda obnoviť s ním vzťah. Niekedy to nie je možné a ani odporúčané. Na to, aby fungoval vzťah dvoch ľudí po závažnejšom zranení je potrebné viac ako len odpustenie na jednej strane. Často je treba aby došlo k priznaniu chyby, oľutovaniu, zmene správania. A na to sú potrební dvaja.

Niekedy ani tak nemáme problém s odpustením, no bojíme sa opätovného sklamania, straty dôvery. Čo máme potom robiť?

Niekedy je naozaj náročné vedieť, kedy povedať „už dosť". Kedy sa oplatí dať druhú, prípadne tretiu šancu a kedy nám už vzťah s druhým viac ubližuje ako pomáha. Myslím, že vo všeobecnosti platí, že ak nám vzťah s druhým viac ubližuje ako pomáha, je potrebné zamyslieť sa, či má ďalej význam ostať v takom vzťahu. Odpustiť druhému sa dá aj keď s ním nie sme vo vzťahu.

Sú veci, ktoré sa odpustiť nedajú?

To je veľmi individuálne. Poznám ľudí, ktorí odpustili vrahovi ich dieťaťa a je mi ťažko posúdiť, či existuje niečo strašnejšie. Z histórie vieme o viacerých takých príkladoch ,,hrdinstva". Corrie ten Boom odpustila dozorcom SS, ktorí týrali ju aj jej sestru, ktorá zomrela v koncentračnom tábore. Nie vždy však odpustenie znamená, že sa s človekom, ktorý nám tak veľmi ublížil, spriatelíme, že mu môžeme opäť dôverovať. Zvlášť v takýchto prípadoch odpúšťame akoby ,,v bezpečí", tam kde nie sme ďalej ohrozovaní druhým. Odpúšťame preto, že je to dôležité pre náš pokoj v duši. Ako povedala Corrie ten Boom: „odpustenie je prepustením väzňa na slobodu, a zistením, že tým väzňom sme boli my sami."

Čo keď nám niekto veľmi ťažko ublížil? Alebo našej rodine, blízkym. Vtedy má človek pocit, akoby odpustením zrádzal toho, komu bolo ublížené, na kom mu záleží.

Áno, tento pocit sa vyskytuje napr. práve u rodičov po strate dieťaťa. Niektorí rodičia sami povedia, že vrahovi neodpustia, lebo by tak zradili ich dieťa. Iní povedali, že odpúšťajú vrahovi preto, lebo je to spôsob, ako si uctiť ich dieťa. Tu je ale potrebné zdôrazniť, že aj tí ľudia ktorí odpustia, neospravedlňujú závažnosť skutku, ktorý bol vykonaný. Ten navždy zostane strašným. Nehovoria teda, že ,,však sa nič také strašné nestalo". Hovoria však, že napriek tomu, čo strašné sa stalo, rozhodol som sa nepridávať k nenávisti a dať viac dobra do sveta. Zvlášť pri takýchto situáciách platí pravidlo rešpektovať rozhodnutie človeka a do odpustenia nikdy nikoho nenútiť.

Odpustenie nielen dávame, ale ho aj potrebujeme. No požiadať o odpustenie nie je vždy jednoduché. Niekedy sa príliš hanbíme za to, čo sme urobili a radšej to tlačíme pred sebou, než aby sme poprosili o odpustenie. Prečo? Je to pýcha, alebo niečo iné?

Prosba o odpustenie súvisí aj s našou pokorou a zraniteľnosťou. Koľko jej vieme zniesť. Keď prosíme o odpustenie, ideme s kožou na trh a uvedomujeme si, že druhý nás môže odmietnuť. A to bolí. Pokiaľ sme takéto odmietnutie v minulosti zažili, zvykneme sa báť o to viac. Niekedy, ako hovoríte, sa môže prejavovať aj pýcha, ako sa niekedy hovorovo povie, že je človeku prednejšie jeho ,,ego". Otázne je, čo je za tým. Niekedy sa ľudia bránia priznať si svoje nedokonalosti a omyly, lebo sami pred sebou ich nemajú priznané či spracované.

A čo keď sa veci stali už dávno, no nás to stále „tlačí". Čo s tým?

Jedným zo zaujímavých faktov o odpustení je to, že nie vždy súvisí s časom od udalosti. To znamená, že ľudia sa aj po rokoch môžu veľmi hnevať na osobu, ktorá im ublížila pred rokmi. Veľakrát počujeme o tom, že ľudia na smrteľnej posteli sa trápia s neodpustením niekomu, kto im ublížil roky dozadu. Po rozvode môžu partneri voči sebe prežívať zášť niekoľko ďalších rokov. Takže moja odpoveď by bola, začať takéto veci riešiť, kým nie je neskoro. Pokiaľ je možnosť vyrozprávať si to s druhým, pokúsiť sa o to. Človek nikdy nevie, kedy môže byť posledná možnosť.

Odpúšťať cudzím ešte možno vieme, ale ako je to s odpúšťaním samému sebe?

Pre väčšinu ľudí je odpustenie sebe náročnejšie a má to niekoľko dôvodov. Zatiaľčo s druhým človekom, ktorý nás zranil, sa už nikdy nemusíme stretnúť a vieme sa tak aj ľahšie vyhnúť pripomienkam na zranenie, sami so sebou sme stále. Sme akoby stále konfrontovaní s tým, čo sme vykonali. Často o sebe vieme veci, ktoré druhí o nás nevedia a sme na seba celkovo náročnejší.

Čo sú veci, ktoré si ľudia najčastejšie nevedia odpustiť samému sebe?

To je individuálne, ale platí, že čím je zranenie závažnejšie, tým je zvyčajne náročnejšie odpustiť samému sebe. Často sú to napríklad zranenia po strate blízkeho, kedy ľudia neurobili niečo čo mali, nepovedali niečo čo mali alebo povedali niečo čo nemali. Ďalej sú to ľudia uväznení za rôzne zločiny, ktorí často bojujú s neodpustením sebe.

Ako sa s tým dá vysporiadať? Ako si odpustiť?

Veľmi dôležitým krokom odpustenia sebe je náprava správania. Odpustiť si len tak, hodiť niečo akoby za hlavu, nie je úprimným odpustením. Odpustenie sebe by malo byť sprevádzané úprimným záväzkom o zmene správania a jeho naprávaním. Často pomôže požiadať o odpustenie, niekedy ľudia žiadajú Boha (alebo čokoľvek v čo veria), inokedy je to aj človek, ktorému ublížili, pokiaľ to je možné. Dôležité je úprimné ospravedlnenie. Pomôcť môže tiež pestovanie empatie a súcitu voči sebe, tak ako ich pestujeme voči druhému pri odpustení druhému. Uvedomovanie si, že nie preto, čo sme urobili, ale napriek tomu, čo sme urobili, máme hodnotu ako človek. Pomôcť môžu rôzne techniky, napr. napísanie listu človeku, ktorého sme zranili, aj keď ho nepošleme. Určite pomôže, ak si nájdeme dôverného človeka, ktorému môžeme ,,náš príbeh" vyrozprávať. Pokiaľ je zranenie závažné a nevieme sa s ním vysporiadať sami, je dobré vyhľadať odbornú pomoc, ktorá nás bude aj v tomto procese odpustenia sebe sprevádzať. Treba mať na pamäti, že odpustenie sebe nie je pocit, ktorý príde sám od seba, je to skôr akt vôle.

Odpúšťanie je pri umieraní často jedným z kľúčových dejov. Tvárou v tvár večnosti si uvedomujeme malichernosti minulých sporov, chceli by sme sa rozlúčiť oslobodení od ťažoby minulých zlyhaní, či príkorí, dať vedieť, že sme odpustili, požiadať o odpustenie. Tomuto kroku však bránia mnohé bariéry. Ako ich odstrániť?

Ak nie je možné stretnúť sa s druhým človekom, byť prítomný pri človeku, ktorého chceme požiadať o odpustenie, môžeme tak urobiť aspoň v duchu. Úprimne oľutovať, požiadať o odpustenie „na diaľku." Pokiaľ už nie je možná náprava konkrétne vo vzťahu k človeku, ktorému sme ublížili, môžeme sa o to pokúsiť prostredníctvom iných ľudí.

Nezriedkavý scenár hovorí, že si všetko uvedomíme až po odchode blízkeho, keď sme „prepásli príležitosť". Možno sme aj chceli, no nešlo to. A potom umrel a nám to zrazu všetko došlo. Prečo to tak je? Prečo to nedokážeme vyriešiť zoči voči umierajúcemu človeku, najmä keď aj nás to ťaží?

Myslím si, že pokiaľ si človek niečo najskôr nespracoval sám v sebe, v tichosti, o to ťažšie to bude konfrontovať s druhým človekom. Ak je stále plný hnevu a pocitu nespravodlivosti, možno druhého ani nechce s týmto pocitom zaťažovať. Preto pokiaľ to možné je, je dôležité takéto veci začať riešiť v sebe a vyriešiť ich aj voči zomierajúcemu. Ak sme tú možnosť aj prepásli, môžeme tak opäť urobiť vo svojom vnútri a blízkeho požiadať o odpustenie.

Pocity viny, výčitky, hnev voči sebe aj iným sú veľmi častým sprievodcom po strate, bez ohľadu na to, či sú opodstatnené. Súvisí schopnosť odpustiť (sebe aj iným) s lepším vyrovnaním sa s takouto stratou?

Určite áno, odpustenie súvisí s lepším prispôsobením sa strate, aj keď samozrejme nie každý si potrebuje odpustiť alebo potrebuje odpustiť niekomu inému. V našom nedávnom výskume sa ukázalo, že odpustenie u rodičov po strate dieťaťa viedlo k nižšej depresii, hnevu, úzkosti, či vyššiemu posttraumatickému rozvoju, teda schopnosti nachádzať benefity v bolestivých, traumatických udalostiach. Odpustenie však neodstráni smútok zo straty. Často je to náročný a dlhodobý proces.

Je obdobie smútenia za blízkym človekom ovplyvnené tým, ako dokážeme odpustiť? (sebe aj iným)

Povedala by som, že proces smútenia a proces odpustenia spolu súvisia. Odpustenie môže pomôcť vyriešiť zármutok efektívnejšie. Niekedy človek venuje príliš veľa svojej energie hnevu na iného. Odpustenie môže pomôcť zamerať sa viac na smútenie, na spomínanie na toho, koho sme stratili. Hnev ako taký je po strate prirodzený. Nebezpečným sa stáva, ak je nevyriešený alebo trvá príliš dlho. Tiež je dôležité povedať, že nie každý prežíva hnev a to je samozrejme v poriadku. U niekoho sa zranenie prejavuje inak, prípadne vôbec žiadne zranenie nepociťuje.

V známej piesni sa spieva „odpustené, no nezabudnuté". Ako sa na to pozeráte?

Pieseň odráža skutočnú povahu odpustenia. Odpustiť neznamená zabudnúť, ale pamätať si inak. Necítiť pri spomienke toľko bolesti, hnevu, nenávisti. Nezatvárať oči pri spomienke. Vedieť, že sa z nej človek niečo naučil, nájsť v nej nejaký zmysel. A to je veľmi dôležité. Odpustenie ale nespôsobí, že si niečo prestaneme pamätať. Snažiť sa zabudnúť by bolo nezdravé. Naša pamäť nás chráni, napríklad tak, aby sme sa podobným zraňujúcim činom v budúcnosti vyhýbali.

Zhovárala sa: Lucia Kondáš

Na zlepšenie týchto stránok používame cookies. O ich používaní a možnostiach nastavenia sa môžete informovať bližšie TU