Zármutok u detí a mladistvých

Dospelí mnohokrát zabúdajú na to, že aj deti smútia. Nevenujú ich otázkam a smútku adekvátnu pozornosť. Ale mali by. Mali by s nimi komunikovať úprimne a pravdivo. Samozrejme s ohľadom na ich vek a psychickú vyspelosť. Je potrebná vysoká tolerancia, empatia, citlivá komunikácia a trpezlivosť zo strany toho, kto sa o dieťa stará. Hlavné je, aby sa dieťa necítilo nechcene, osamelo, alebo odmietané. Dieťatko a jeho vnímanie okolitého sveta sa rokmi mení a mení sa aj jeho vnímanie smrti. Preto deti rozdeľujeme do vekových skupín. Ich prežívanie a reakcie na smrť rodiča sú individuálne a vekové rozdelenia len orientačné.

Deti do veku dvoch rokov

Malé bábätká vedia prežívať lásku a cítia náklonnosť. Rovnako vedia prežívať aj smútok, keď pri nich nie je blízka osoba. Zvyčajne to býva matka, ktorá sa o ne stará. Keď matka zrazu zmizne a preruší sa medzi nimi puto, automaticky túto stratu vnímajú ako odmietnutie. Bábätko sa vie s touto stratou vyrovnať za kratší čas ako staršie dieťa. Prospešné je, keď sa o neho začne starať druhá blízka osoba, ktorú dieťa pozná, a tým zníži množstvo zmien. Poskytne mu bezpečie, lásku, istotu, fyzický kontakt a nadviažu spolu pevné puto. Dôležité je urobiť čo najmenej zmien.

Deti vo veku tri až sedem rokov

V tomto veku je spracovanie smútku zrejme najťažšie. Dieťa si nevie predstaviť, aké následky má smrť jeho rodiča. Hľadá tak vysvetlenie vo svojich neohraničených predstavách. Rovnako, ako u dospelých ľudí, aj deťom pri spracovaní smútku pomáha, ak stratu blízkej osoby očakávajú. Je možné tak spraviť vtedy, ak sa nejedná o náhlu stratu, vtedy je príprava nemožná. Čím lepšie je dieťa na zármutok pripravené, tým lepšie ho zvláda. Je možné ho pripraviť, keď rodič trpí nevyliečiteľnou chorobou, napríklad rakovinou. Prvým krokom je pravdivo informovať dieťa. Informácie mu treba povedať postupne a citlivo, v malých dávkach, so zreteľom na jeho psychiku. Chceme mu situáciu objasniť, nie privodiť zmätok. Preto dieťaťu povieme na začiatok málo. Vyberieme prvotnú informáciu a čakáme na jeho otázky. Deti sú zvedavé a budú sa pýtať na to, čo chcú vedieť. Týmto sa dá vyhnúť tomu, že dostane informáciu, ktorá by ho zmiatla a nestojí o ňu.

Dieťa nezavádzame, takže pomenujeme smrť smrťou. Nedávame mu nádeje, slovom odišiel alebo zaspal. Inak mu nepriamo hovoríme, že sa môže vrátiť alebo prebudiť.
To, či zobrať dieťa na pohreb je na zvážení rodičov. Je otázne ako by zvládalo pohľad na toľko smútiacich ľudí. Rozlúčiť sa môže dieťa so zosnulým aj inokedy, nie len na pohrebe.
Bezpochýb má pozostalý rodič starosti s vlastným prežívaním. Netreba však zabúdať postarať sa o dieťa v období zármutku. Ak sa nevenujeme jemu a jeho prežívaniu, môže svoj zármutok potlačiť. V dospelosti sa to môže prejaviť nevhodným správaním voči jeho okoliu. Môže mať pocit nenaplnenej lásky, aj napriek snahám jeho partnera, pocit menejcennosti alebo citovej deprivácií.
Dieťa môže smrť rodiča považovať za svoju chybu. Môže si myslieť, že rodič zomrel napríklad kvôli jeho zlému správaniu. Vtedy treba dieťaťu dookola vysvetľovať, že to s tým nijako nesúvisí, preto v tomto veku si všetko berie veľmi osobne.

Deti vo veku osem až jedenásť rokov

Deti v tomto veku si už vedia predstaviť čo reálne smrť znamená. Prichádzajú u nich obavy o budúcnosť. Dieťa si môže myslieť, že zomrie aj ono v rovnakom veku ako jeho súrodenec. Vtedy je dôležitá komunikácia, objasňovanie a ubezpečenie dieťaťa. Deti nevedia popísať ich pocity, preto sa pre ich prejavenie využíva napríklad kresba. Treba sa s ním rozprávať o tom, čo nakreslilo a podporovať jeho vyjadrovanie. Týmto sa dozvieme, čo cíti. Psychické a fyzické prežívanie sú prepojené a to platí aj u detí. Pri smútku sa u nich vyskytujú psychosomatické problémy, napríklad bolesť hlavy, bruška alebo pomočovanie. Týmto príznakom treba venovať pozornosť a liečiť hlavne psychiku. Somatické príznaky odoznejú po úľave duše.

Tínedžeri

Deti v období adolescencie prežívajú smútok rovnako ako dospelí. Na stratu rodiča môžu reagovať skúšaním nelegálnych látok, z čoho vzniká riziko vzniku závislosti. Taktiež sa u nich môžu prejaviť problémy v správaní alebo depresie.

 

Niekoľko rád pre komunikáciu s deťmi

Počúvajte

Deti často potrebujú po úmrtí blízkeho rozprávať svoj príbeh - čo sa stalo, kde boli, keď sa o tom dozvedeli, aké to pre ne bolo. Jeden z najlepších spôsobov pomoci je preto počúvať ich rozprávanie, bez hodnotenia, bez dávania rád, či vyjadrenia vlastného názoru. Niektoré deti hovoriť nechcú. Môže to byť aj preto, aby chránili dospelých okolo pred väčšou bolesťou. Ak deti počúvame, všímame si teda aj to, o čom nehovoria. 

Hovorte pravdu

Povinnosťou dospelých je dieťa chrániť. Môžeme mať preto obavu, že ho nechránime, ak sa rozhodneme povedať mu pravdu o smrti niekoho blízkeho. Deti sa však pravdu vždy nejakým spôsobom dozvedia, či už priamo alebo nepriamo (zo správania dospelých, od kamarátov, z vypočutia rozhovoru dospelých a pod.) Dieťaťu nikdy neklameme, sme úprimní a otvorení. Ak nepovieme dieťaťu pravdu, len komplikujeme jeho zármutok. A navyše dostane informáciu, že je dobré klamať a že dospelým sa nedá veriť. 

Odpovedajte na otázky

Deti sa učia tým, že kladú otázky. Ak sa pýtajú na okolnosti smrti alebo na smrť ako takú, znamená to, že niečomu nerozumejú a chcú to spoznať. Ubezpečíme dieťa, že je v poriadku, ak sa na takéto veci pýta a na otázky mu odpovedáme pravdivo. Ak niečo nevieme, tak povieme, že nevieme. Ak sa dá odpoveď niekde zistiť, tak ju zistíme a neskôr sa k otázke vrátime. Treba brať ohľad na vek dieťaťa a na jazyk, aký dieťa používa. Deti väčšinou nechcú počuť klinické informácie, alebo "dospelácke" odpovede. Používame konkrétne slová ako "zomrel", alebo "bol zabitý". Ak totž použijeme napríklad výraz "odišiel" alebo "stratili sme", malé dieťa môže nadobudnúť dojem, že sa mŕtvy vráti. Najlepšie je, ak má malé dieťa svojho "sprievodcu", ktorý mu bude odpovedať na všetky zvedavé otázky a vysvetlí zmysel toho, čo sa stalo. 

Nechajte dieťa vyberať z niekoľkých možností

Deti oceňujú možnosť výberu rovnako ako dospelí. Ak im umožníme niečo vybrať, cítia sa užitočné a hodnotné. Deti nenesú dobre, ak sa na ne zabúda. Môžu sa napríklad podieľať na výbere kvetov, alebo oblečenia pre mŕtveho. Umožnite im vybrať si akým spôsobom sa chcú rozlúčiť s mŕtvym. Umožnite im nejakú voľbu všade tam, kde je to možné. Možnosť vybrať si prispieva k obnoveniu pocitu kontroly nad dianím, ktoré deti aj dospelí po úmrtí blízkeho človeka strácajú. 

Udržiavajte rozvrh a zvyky

Po úmrtí blízkej osoby prežívame život ako chaotický, neistý a nepredvídateľný. Rovnako ho prežívajú aj deti. Pocit stability umožňuje obnoviť dodržiavanie obvyklých rituálov, zvykov, denného rozvrhu a systému. Úmrtie často nesie so sebou zmeny v živote, pričom každá zmena je určitou stratou a tým môže ešte viac zhoršovať prežívanie smútku. Aby sa deti lepšie adaptovali na zmeny, zachovávajte aspoň základné zvyky, ako napr. čas spánku, večerné rituály, čas spoločného jedenia alebo rodinné tradície. 

Spoločne spomínajte aj s dieťaťom na mŕtveho

Pre deti je dôležité spoločné zdieľanie a posilňovanie citových vzťahov v rodine, teda aj zdieľanie spoločnej bolesti a smútku. Spoločné spomienky na mŕtveho, na to, čo konkrétne sme s ním prežili, sú pre deti obzvlášť dôležité. Dá sa to rôznym spôsobom, napríklad prezeraním fotiek, obrázkov, prechádzkami na známe miesta. Lepenie, kreslenie, umiestnenie na nástenku, modelovanie, prechádzky a rozprávanie - toto všetko dieťa dôverne pozná. Vsunúť do týchto každodenných činností spomienky na mŕtveho je dobré a pre deti úplne prirodzené. Spomínanie na mŕtveho je súčasťou procesu spracovania jeho straty. Nebojte sa povedať napríklad: "Tvoj otec mal rád túto pieseň." Používajte meno zosnulého. Deti sa aj takto učia, že zosnulý zostáva naďalej v živote tých, ktorí žijú ďalej a že hovoriť o mŕtvych nie je tabu. Zároveň tak majú príležitosť vyjadrovať svoje pocity a prežívanie, spojené so stratou blízkeho človeka. Sú radi, ak môžu mať po mŕtvom nejakú pamiatku - predmet alebo fotku. Ocenia, ak môžu pomáhať pri triedení jeho vecí a rozhodnúť sa, čo by si chceli nechať. Ak sú deti ešte príliš malé, nezabudnite im odložiť také veci, ktoré by im neskôr mohli slúžiť ako spomienka na zosnulého. 

Vytvorte pre dieťa bezpečné prostredie, kde môže smútiť

Pre dieťa je dôležité vytvoriť atmosféru istoty a bezpečia. Treba ich opakovane ubezpečovať, že sú a zostanú v bezpečí, že sú naďalej milované a že sa na nás môžu vo všetkom spoľahnúť. V čase tesne po úmrtí je to ľahšie, ľudia sú si bližší, sú voči sebe lepší, majú snahu pomáhať si. Ak sa dieťa bojí byť samé, treba byť s ním. Ak má potrebu byť samé, nevnucujeme sa. Nie je veľa miest, kde by deti mohli otvorene smútiť, prejavovať svoje emócie. Treba im umožniť, aby si našli aspoň jedno také miesto, kde sa budú cítiť bezpečne so svojim smútkom. Môže to byť doma, u príbuzných, v škole alebo aj u kamaráta. Deti, ktoré prežili smrť blízkej osoby, potrebujú cítiť, že ich ostatní blízki neopustia. Svoju lásku a náklonnosť im treba vyjadrovať omnoho silnejšie. 

Dovoľte dieťaťu vyjadrovať všetky druhy emócií

Dieťaťu treba dovoliť plakať a byť smutné. Smútok sa musí prežiť. Dieťa treba ubezpečovať, že plakať pri zármutku je v poriadku a prirodzené, že sa mu uľaví, že aj my plačeme, pretože aj my sme smutní. Netreba sa snažiť násilne ho rozveseľovať, rozptyľovať, voziť niekam za zábavou, športom, či dobrodružstvom. Dobre prežitý a zvládnutý smútok je dôležitým krokom pri utváraní osobnosti.

Emócie, spojené so zármutkom, môžu byť rôzne. Od šoku, smútku, k hnevu, možno až k úľave. Ďeťom treba umožniť vyjadriť všetky emócie, tak pozitívne ako aj negatívne. Ak majú napríklad zlosť, navrhnite im napríklad udierať do vankúša. Je to lepšie, než keby ste povedali: "Ale no tak, takto sa dobré dieťatko predsa nespráva..." A aj keď platia určité všeobecné zákonitosti prežívania smútku (viď TU), treba rešpektovať výsostne individuálne prežívanie smútku každým dieťaťom. Je užitočné, ak má dieťa dostatok fyzickej aktivity. Tou sa znižuje emočné napätie a uvoľňuje prebytočná energia. Emócie deti vyjadrujú aj v hre. Hra veľmi dobre napomáha k lepšiemu spracovaniu straty. 

Prejavy zármutku bývajú u detí častejšie spojené s rôznymi fyzickými bolesťami a telesnými problémami, než u dospelých. Psychickú nepohodu deti viac vyjadrujú telom. Môže ísť o bolesti bruška, hlavy, tráviace problémy, a pod.  

Inak smúti štvorročné dieťa a inak dospievajúci 16-ročný tínedžer. V oboch prípadoch sa však môže stať, že dieťa sa dočasne stane "mladším". Netreba sa zľaknúť, ak je plačlivé, alebo sa chce maznať, túliť. Rešpektujme to ako jednu z jeho ciest. Z iných detí sa zase môžu stať "malí dospelí". Treba mať pre ne porozumenie, prejaviť im podporu, no nedovoliť, aby preberali role dospelých. Zároveň sa však treba snažiť, aby sme deti nadmerne nechránili. Tým sa brzdí ich dozrievanie. Ak u dieťaťa pretrváva správanie, typické skôr pre mladšie ročníky, poraďte sa s odborníkom. 

Treba sa pripraviť aj na to, že dieťa možno nebude vôbec smutné, že sa ho smrť blízkeho akoby vôbec nedotkla, že sa bude správať "necitlivo" alebo tvrdohlavo. To neznamená, že by bolo cynické, necitlivé, alebo zlé, ale je to jeho spôsob, ako reagovať na smrť v rodine. Treba to rešpektovať a opakovať si, že deti smútia inak ako dospelí. 

Umožnite dieťaťu zúčastniť sa na pohrebe

Dieťa je možné vziať na pohreb. Obrad pohrebu, zdôraznený slávnostným oblečením, hudbou a kvetmi, často spojený s cestovaním, pohostením a stretnutím s príbuznými bude vnímať ako zreteľný rituál prechodu a pomôže mu to vyrovnať sa so smrťou. Je to tiež udalosť, keď sa cíti byť uprostred diania a môže to spolu s ostatnými prežívať. Ak by bolo z toho vyčlenené, zneistí ho to a môže sa cítitť opustene. 

Učte deti smútiť

Deti sa učia napodobňovaním vzoru. Dospelý býva pre dieťa modelom vyrovnávania sa s úmrtím blízkeho človeka. Niekedy majú dospelí tendenciu schovávať svoj smútok pred deťmi. Je dôležité, aby sa dieťa naučilo plakať, vyjadrovať zlosť, smútiť. Buďte im príkladom. Deťom treba dať najavo, že nie sú so svojím zármutkom samé. 

Takýto spôsob sprevádzania bude dieťa najlepšie prijímať od svojich najbližších a je dobré do neho zapojiť aj širšiu rodinu. Deťom vôbec neprospeje, ak budú akokoľvek odstavené od diania v rodine, porebujú hlavne cítiť, že nie sú opustené. 

Dospelí majú tendenciu podceňovať význam procesu smútenia a vedú k tomu aj svoje deti. Tiež majú tendenciu podceňovať schopnosť detí spracovať veľkú stratu, často preto, lebo sa sami boja svojich emócií. Deti potrebujú cítiť istotu, že dospelí toto obdobie zvládnu, len to bude chvíľu trvať. Deti zvládnu všetko, čo zvládnu ich dospelí. 

 

Na zlepšenie týchto stránok používame cookies. O ich používaní a možnostiach nastavenia sa môžete informovať bližšie TU