Vyrovnávanie sa so smrťou

Bezprostredne po úmrtí blízkeho človeka ľuďmi zmieta zmätok, chaos, šok. Sme akoby omámení, otupení a ešte si úplne neuvedomujeme, že náš blízky už nežije. Strácame schopnosť adekvátne vnímať a prežívať. Je to však normálna reakcia na stratu blízkeho človeka, na tú najbolestivejšiu skúsenosť nášho života. 

Zrazu sa nám rozbilo to, čo sme doteraz považovali za samozrejmé. Svet okolo nás akoby prestal byť bezpečným, spoľahlivým a dôveryhodným a cítime úzkosť z toho, čo bude nasledovať. Odišiel človek, s ktorým sme zdieľali realitu a máme náhle pocit, že náš život prestáva mať zmysel. Mení sa naše miesto v našom malom svete a s ním spojená identita. Postupne, s uvedomovaním si reality, prichádza hlboký zármutok. Často myslíme na mŕtveho, hľadáme jeho fotografie, plačeme. Je to zvláštna doba. Hlboko vnútri seba hľadáme cestu, ktorou by sme mohli kráčať ďalej v živote bez neho. Je to obdobie zármutku, trúchlenia.

Cesta, ktorou si vytvoríme nový vzťah k sebe a k svetu,  spolu s prijatím straty a možnosti vstúpiť do nového vzťahu, môže byť dlhá a, zvlášť na začiatku, veľmi boľavá. Avšak navzdory bolesti nás môže obdarovať aj novou silou. Tí, ktorí po tejto ceste už kráčali, často spomínajú pocit zvláštnej vnútornej sily, menia svoje hodnoty a zároveň dochádza k zmene ich postojov k smrti a umieraniu. 

 

Táto stránka používa cookies. Viac info