Znaky blížiacej sa smrti, posledné chvíle

Momenty bezprostredne pred smrťou majú svoje špecifiká. Často môžeme zrakom alebo hmatom pozorovať zreteľné zmeny. Niekedy prichádza kóma a tiež momenty kľudu a pokoja. 

Kóma

Niektorí ľudia môžu v posledných dňoch upadnúť do kómy. Z výpovedí mnohých ľudí, ktorí boli klinicky mŕtvi a vrátili sa späť vieme, že človek, aj keď z nášho pohľadu nie je pri vedomí, všetko počuje. Sluch je posledný zmysel, ktorý sa stráca. Hovorte preto v prítomnosti umierajúceho tak, ako by ste hovorili, keby bol pri vedomí. Napriek tomu, že je zdanlivo v hlbokom bezvedomí, pravdepodobne počuje všetko, čo hovoríme. Ak mu chceme ešte niečo dôležité povedať, povieme mu to. Nikdy nie je neskoro vysloviť "odpusť mi" alebo "milujem ťa" alebo čokoľvek, čo sme mu vždy chceli povedať. Rozhodne však nie je na mieste pýtať sa, vyčítať alebo prosiť, aby neumieral. Dôležité je zachovávať čo najviac v rámci možností svoj vlastný vnútorný kľud. A až do konca ho sprevádzať potichu a pozorne, niekedy už len jednoduchým spoločným dýchaním. 

Príznaky blížiacej sa smrti, ktoré môžu, ale nemusia nastať

  • Oči sú otvorené alebo polootvorené, ale v skutočnosti sa nepozerajú. Akoby hľadeli do diaľky, uprene na jedno miesto. 
  • Chladnúce ruky a nohy alebo naopak horúčka. 
  • Ústa sú otvorené.
  • Spodná strana tela, nohy, kolená a ruky sa sfarbujú do tmava. 
  • Slabne pulz.
  • Mení sa frekvencia a hĺbka dychu. 
  • Zorničky reagujú čoraz menej na pôsobenie svetla. 
  • Umierajúci sa stáva nezúčastneným a nereaguje už na svoje okolie. 

Smrť prichádza, keď ustávajú údery srdca a dýchanie. To, čo niekedy považujeme za posledný výdych, môže byť ešte dokonané jedným alebo dvomi výdychmi až vzdychmi v dlhšom intervale. 

Bez ohľadu na to, či bol človek so svojim umieraním vyrovnaný, alebo nie, často prichádza pred smrťou okamih, v ktorom nachádza pokoj. U niekoho je táto tichá spokojnosť zreteľná už dlho predtým, inokedy nastupuje táto zmena až v posledných chvíľach. Je to zmena, ktorú si nevieme vysvetliť, len ju tušíme z tváre zosnulého. Premena, ktorá prítomných pozdvihne nad všetok prežitý strach a pochybnosti. Ako je to možné, veď umierajúci práve prekonal rôzne boje, opustenie tela bolo nevýslovne ťažké a teraz leží so spokojným výrazom v tvári? Niekedy sa tento vyrovnaný výraz rozhostí na tvári až pri príchode smrti a je zreteľný až dodatočne, z kľudného výrazu, ba dokonca niekedy i úsmevu zosnulého. 

Niektorí príbuzní majú pocit viny, ak neboli v okamihu smrti pri umierajúcom, pretože možno telefonovali, pripravovali jedlo, alebo museli odcestovať. Majú potom pocit: "Teraz som ho nechal napospas, práve v najdôležitejšej chvíli som ho nechal samého. Prečo som tu len nezostal? Prečo som to nepredvídal?" Skúsenosti ukazujú, že umierajúci často odchádza, keď je sám. Snáď je to pre neho takto ľahšie odlúčiť sa od sveta a milovaných osôb. A treba si opäť pripomenúť: Okamih smrti, to je okamih jeho prechodu. Niekedy nám je dopriate byť pri tom a vďaka tomu vytušiť niečo "z druhého brehu", niekedy sa musíme zmieriť s úloho sprievodcu, na ktorého jeho vlastné lúčenie sa so svetom ešte len čaká. 

 

(Spracované podľa www.umirani.cz)

Táto stránka používa cookies. Viac info