Kačka, Smrť a tulipán

WOLF ERLBRUCH
Kačka, Smrť a tulipán

Už istý čas prenasledoval Kačku nepríjemný pocit.
„Kto si? Čo sa za mnou takto zakrádaš?"

„No," začala hovoriť Smrť, „konečne si si ma všimla.
Ja som Smrť."

Kačka od ľaku stŕpla.
A kto by sa jej čudoval?!
„Prišla si si po mňa?"

„Ja som ti vlastne bola nablízku celý život
- len tak, pre prípad!"
„Pre prípad čoho?" zaúpela Kačka.

„Pre prípad, že by sa ti niečo prihodilo.
Škaredé prechladnutie, nejaká nehodička-
a ktovie čo ešte."
„Prišla si, aby sa mi čosi zlé nestalo?"

„O to sa postará život sám. Ako sa postará o prechladnutie
a podobné veci, ktoré sa kačkám bežne stávajú. Napríklad,
stretnutie s líškou."
Kačka na to nechcela ani pomyslieť.
Hneď jej naskočila husia koža.

Smrť sa na Kačku priateľsky usmiala.
Smrť vlastne bola veľmi milá. Skutočne dobrá priateľka,
ak ste na chvíľu zabudli, kým naozaj bola.

„Nezájdeme k rybníku?" opýtala sa Kačka.
Smrť premkla hrôza.

Už dávno si Smrť musela povedať, že isté hranice
radšej nebude pokračovať.
„Prepáč," ospravedlnila sa Smrť po chvíli v jazierku.
„Ale musím na breh..."

„Je ti vari zima?" opýtala sa Kačka. „Mám ťa trochu zahriať?"
Toto pre Smrť nikto jakživ neurobil.

Ráno sa Kačka zobudila prvá. Bolo ešte veľmi zavčasu.
,Nie som mŕtva!´ pomyslela si pre seba.

Štuchla Smrť do rebier. „Nie som mŕtva," zakvákala
a žiarila od radosti.
„Som rada, že sa tešíš," nadvihla Smrť hlavu.
„A keby som umrela?" opýtala sa Kačka znova.
„Tak by som nebola zaspala," zívla si Smrť.
,To nebolo veľmi slušné,´ pomyslela si Kačka.

Kačka si zaumienila, že so Smrťou už nepreriekne ani slovka.
O chvíľu sa jej však zobák znova rozrapotal.
„Niektoré kačky vravia, že sa zmeníme na anjelov, že budeme sedieť
na oblaku a budeme sa pozerať na svet dole."
„Je to celkom možné," povedala Smrť. „Už teraz máš krídla."

„Niektoré kačky zasa hovoria, že hlboko pod zemou je Peklo,
a keď si nebol dobrý, budú ťa tam opekať zaživa."
„Žasnem, aké príbehy si vy kačky viete navymýšľať, ale ktovie?"
„Ani ty to nevieš, ha?" Kačka posmešne štuchla do Smrti.
Smrť na ňu bez slovka zagánila.

„Čo budeme dnes robiť?" spýtala sa Smrť.
„V rybníku sme už boli. Skúsme dnes niečo naozaj vzrušujúce."
Smrti sa uľavilo. „A čo keby sme vyliezli na strom?"
navrhla uštipačne.

Z výšky koruny videli doďaleka, dole sa leskol rybník.
Bol tam, na hladine ani vlnka – všetko vyzeralo opustene.
,Takto to bude, keď sa pominiem,´ uvažovala Kačka.
,Rybník na lúke a mňa nikde.´

Smrť niekedy dokázala čítať myšlienky.
„Keď umrieš, stratí sa aj rybník – aspoň pre teba."
„Skutočne? Vieš to naisto?" Kačka ustrnula od prekvapenia.
„Naisto, akože som Smrť," povedala Smrť.
„Či mi len odľahlo! Aspoň mi za ním nebude smutno, keď..."
„...budeš mŕtva," dokončila Smrť Kačkinu vetu. Okolo tejto témy
nerobila zbytočné okolky.
„Poďme radšej dolu," poprosila Kačka po chvíli. „Hore na strome
mi začínajú napadať podivné myšlienky."

Leto sa chýlilo ku koncu a Smrť s Kačkou chodili k rybníku
čoraz menej.
Sedávali spolu v tráve, občas prehodili slovko – dve.
Keď studený vietor postrapatil Kačkino perie, po prvý raz
ju premkol veľký chlad.
„Je mi zima," povedala raz večer Kačka. „Zohreješ ma trochu?"

Na zem sa zniesli vločky.
Čosi sa stalo. Smrť pozrela na Kačku.
Kačka prestala dýchať. Ležala úplne bez pohnutia.

Smrť jej urovnala niekoľko pierok
a potom ju odniesla k veľkej rieke.

Starostlivo položila Kačku na hladinu a postrčila ju
do prúdu na cestu.

Dlho – predlho ju odprevádzala pohľadom.
A keď sa jej Kačka stratila spred očí,
Smrti sa v hrudi čosi pohlo.
,Taký je už raz život,´ pomyslela si.